„Vyhodila som syna z domu a presťahovala sa k neveste: Neľutujem to, ale želám si, aby som sa mu postavila skôr“

Nikto ma nechápe. Nedávno som vyhodila syna z domu a presťahovala sa k neveste. Moja rodina si myslí, že som sa zbláznila. Neľutujem svoje rozhodnutie. Jedinou trpkou časťou je uvedomenie si, že som sa mu nemohla postaviť skôr.

Môj zosnulý manžel bol pekný muž: vysoký, tmavovlasý, so širokými ramenami, hnedými očami a drsnou pleťou. Jeho hlas bol hlboký a zamatový, taký, ktorý dokázal upokojiť každú búrku. Keď pred piatimi rokmi zomrel, cítila som sa, akoby mi niekto vytrhol zem spod nôh. Náš syn, Michal, mal byť mojím oporným bodom, ale namiesto toho sa stal bremenom.

Michal bol vždy trochu problémový, ale po otcovej smrti sa úplne vymkol kontrole. Stratil prácu, začal veľa piť a vrátil sa bývať ku mne. Najprv som si myslela, že je to dočasné, že potrebuje čas na smútenie. Ale mesiace sa zmenili na roky a jeho správanie sa len zhoršovalo.

Prichádzal domov neskoro v noci, opitý a agresívny. Kričal na mňa bez dôvodu, rozbíjal veci v dome a potom zaspal na gauči. Snažila som sa mu pomôcť, dostať ho na terapiu alebo do liečebne, ale odmietal. Hovoril, že nepotrebuje pomoc, že je v poriadku. Ale nebol v poriadku. Ničil sám seba a ťahal ma so sebou.

Zlom nastal, keď sa pohádal so svojou manželkou, Sárou. Boli manželmi tri roky, ale ich vzťah bol v najlepšom prípade nestabilný. Michalovo pitie a nevyspytateľné správanie si vybralo svoju daň aj na nej. Jednej noci, po obzvlášť škaredej hádke, Sára prišla ku mne s kufrom v ruke. Povedala, že to už nemôže zniesť a potrebuje miesto na bývanie.

Privítala som ju s otvorenou náručou. Sára je milé dievča, dobrosrdečná a pracovitá. Nezaslúžila si peklo, ktoré jej Michal spôsoboval. Rozprávali sme sa hodiny tú noc, delili sme sa o naše frustrácie a obavy. Vtedy som si uvedomila, že musím urobiť niečo radikálne.

Nasledujúce ráno, keď Michal ešte spal na gauči, zbalila som jeho veci a položila ich pred dvere. Keď sa zobudil a videl, čo som urobila, bol zúrivý. Kričal a nadával mi, nazýval ma všetkými možnými menami. Ale stála som pevne. Povedala som mu, že musí odísť a dať si život do poriadku. Vyrazil z domu a zabuchol za sebou dvere.

Odvtedy žijem so Sárou. Boli to pokojné mesiace bez Michalovho chaosu. Zblížili sme sa a podporujeme sa navzájom cez bolesť, ktorú nám obom spôsobil. Ale je vo mne časť, ktorá sa cíti vinná za to, že som sa mu nepostavila skôr. Možno keby som bola silnejšia, rozhodnejšia, veci by neboli také zlé.

Moja rodina nechápe, prečo som urobila to, čo som urobila. Myslia si, že som stratila rozum za to, že som vyhodila vlastného syna a prijala jeho manželku namiesto toho. Hovoria, že som na neho príliš tvrdá, že potrebuje len čas na uzdravenie. Ale oni nevideli to, čo som videla ja. Nežili cez nočnú moru, ktorú nám Michal spôsobil.

Neľutujem svoje rozhodnutie ho vyhodiť. Bolo to správne rozhodnutie pre mňa aj pre Sáru. Ale ľutujem, že som to neurobila skôr. Možno keby som bola odvážnejšia a ochotnejšia postaviť sa mu čelom, veci mohli byť iné.

Teraz môžem len dúfať, že Michal nájde pomoc, ktorú potrebuje a že jedného dňa budeme môcť obnoviť náš vzťah. Dovtedy budem pokračovať v podpore Sáry a snažiť sa nájsť nejaký pokoj v tejto novej kapitole našich životov.