„Náš syn prenajal náš dom bez opýtania: Presťahovali sme sa do chaty a teraz bojujeme“

Vzali sme sa, keď sme mali obaja dvadsaťtri rokov. V tom čase som už bola tehotná. Práve sme dokončili štúdium pedagogiky. Naše rodiny neboli bohaté, takže sme museli tvrdo pracovať, aby sme vyžili. Vynechala som materskú dovolenku a rozhodla sa pre umelé mlieko. Či už to bolo kvôli stresu alebo niečomu inému, veci sa odtiaľ začali zhoršovať.

Náš syn, Janko, sa narodil zdravý a silný. Boli sme nadšení, ale aj preťažení. Balansovanie medzi prácou a rodičovstvom bolo neustálym bojom. Žili sme v skromnom dvojizbovom dome v tichej štvrti v Bratislave. Nebolo to veľa, ale bolo to naše.

Keď Janko rástol, ukazoval talent v škole aj v športe. Boli sme hrdí rodičia, vždy ho povzbudzovali z tribúny. Ale keď vstúpil do tínedžerských rokov, veci sa začali meniť. Stal sa vzdialenejším, viac rebelantským. Pripisovali sme to typickej tínedžerskej úzkosti a dúfali sme, že to prejde.

Keď Janko dosiahol osemnásť rokov, rozhodol sa ísť na vysokú školu mimo mesta. Podporovali sme jeho rozhodnutie, aj keď to znamenalo brať si pôžičky a ešte viac si utiahnuť opasky. Chceli sme, aby mal príležitosti, ktoré sme my nikdy nemali.

Po Jankovom odchode na vysokú školu bol dom prázdny. Môj manžel Tomáš a ja sme sa rozhodli zmenšiť a presťahovať sa do malej chaty v horách, ktorú sme zdedili po mojich starých rodičoch. Bolo to pokojné miesto, ideálne pre naše dôchodkové roky. Dom sme nechali Jankovi s tým, že by ho mohol potrebovať počas prázdnin alebo po ukončení štúdia.

Prešiel rok a o Jankovi sme počuli len zriedka. Bol zaneprázdnený štúdiom a novými priateľmi. Chýbal nám, ale chápali sme, že si buduje vlastný život. Jedného dňa nám z ničoho nič zavolala suseda z Bratislavy.

„Viete o tom, že váš dom je prenajatý?“ spýtala sa.

Boli sme ohromení. Nedali sme Jankovi povolenie prenajať dom. Okamžite sme mu zavolali.

„Janko, čo sa deje? Prečo je náš dom prenajatý?“ Tomáš sa dožadoval odpovede.

Janko znel ľahostajne. „Potreboval som nejaké peniaze navyše na školu, tak som našiel nájomníkov.“

„Bez toho, aby si sa nás opýtal?“ Bola som neveriaca.

„Nemyslel som si, že to bude veľký problém,“ odpovedal.

Boli sme nahnevaní, ale aj zranení. Ako mohol náš syn urobiť toto bez toho, aby nás konzultoval? Dôverovali sme mu s naším domom a on túto dôveru zneužil.

Rozhodli sme sa vrátiť do Bratislavy konfrontovať nájomníkov a vyriešiť situáciu. Keď sme dorazili, našli sme tam mladý pár s bábätkom. Podpísali ročnú zmluvu s Jankom a nemali tušenie o našej situácii.

Cítili sme sa porazení a vrátili sa do chaty. Príjem z prenájmu išiel priamo na Jankov účet a nemohli sme legálne vysťahovať nájomníkov bez porušenia zmluvy. Boli sme uviaznutí.

Náš pokojný dôchodok sa zmenil na finančný boj. Chata potrebovala opravy, ktoré sme si nemohli dovoliť, a naše úspory sa míňali. Snažili sme sa znova hovoriť s Jankom, ale bol neodpovedajúci.

Prešli mesiace a náš vzťah s Jankom sa ešte viac zhoršil. Cítili sme sa zradení a opustení vlastným synom. Stres si vybral daň na našom zdraví a manželstve. Tomáš a ja sme sa hádali častejšie, každý obviňoval toho druhého za prílišnú dôveru v Janka.

Na konci nám nezostávalo nič iné ako prijať našu situáciu. Náš sen o pokojnom dôchodku bol rozbitý, nahradený finančným napätím a emocionálnym zmätkom. Milovali sme nášho syna, ale jeho činy zanechali hlbokú jazvu, ktorá sa možno nikdy nezahojí.