„Môj brat má 45 rokov a nikdy sa neoženil: Obviňujem nášho otca“

Mám staršieho brata, Michala. Je o dvanásť rokov starší ako ja a keď som vyrastal, bol mojím hrdinom. On ma naučil jazdiť na bicykli, pomáhal mi s domácimi úlohami a dokonca sa postavil za mňa proti šikanovaniu. Ale ako sme starli, všimol som si na ňom zmenu. Stal sa viac uzavretým, viac izolovaným. A teraz, vo veku 45 rokov, je stále slobodný a bezdetný.

Každý rozhovor s naším otcom sa točí okolo Michala. Otec sa o neho vždy obáva, vždy sa pýta, prečo sa ešte neusadil. Akoby nechápal, prečo Michal nenasledoval tradičnú cestu manželstva a rodiny. Ale čo si otec neuvedomuje, je to, že zohral významnú úlohu pri formovaní Michalových životných rozhodnutí.

Náš otec bol prísny muž, disciplinárny typ, ktorý veril v tvrdú lásku. Vždy bol na Michala tvrdý a tlačil ho k tomu, aby vynikal vo všetkom, čo robil. Nič pre otca nebolo dosť dobré. Ak Michal dostal v škole jednotku, otec sa pýtal, prečo to nie je jednotka s hviezdičkou. Ak dal gól vo futbale, otec sa pýtal, prečo nedal dva. Tento neustály tlak si na Michalovi vybral svoju daň.

Keď bol tínedžerom, Michal začal rebelovať. Zostával vonku dlho do noci, stretával sa s nesprávnou partiou a dostával sa do problémov. Ale namiesto toho, aby ho otec pochopil a podporil, jeho reakciou bolo ešte viac sprísniť pravidlá. Čím viac Michal odporoval, tým viac otec tlačil. Bol to nekonečný cyklus konfliktov a nevraživosti.

Keď Michal skončil strednú školu, odsťahoval sa hneď, ako mohol. Išiel na vysokú školu do iného mesta a domov chodil len zriedka. Vzdialenosť medzi ním a naším otcom sa každým rokom zväčšovala. Sotva spolu hovorili a keď áno, väčšinou to bola hádka.

Michal sa sústredil na svoju kariéru a stal sa úspešným softvérovým inžinierom. Ale jeho osobný život zostal stagnujúci. Mal niekoľko vzťahov počas rokov, ale žiadny z nich nevydržal. Vždy ich akoby sabotoval skôr, než by mohli byť vážne. Verím, že je to preto, že sa nikdy nenaučil mať zdravý vzťah. Neustála kritika od otca a nedostatok emocionálnej podpory mu zanechali hlboké neistoty.

Teraz, vo veku 45 rokov, je Michal sám. Má pekný byt, dobrú prácu a pohodlný život, ale je tam prázdnota, ktorú nedokáže naplniť. Vyhýba sa rodinným stretnutiam, pretože nemôže zniesť súcitné pohľady a nekonečné otázky o svojom milostnom živote.

Vždy keď s otcom o tom hovorím, správa sa akoby s tým nemal nič spoločné. Obviňuje Michala za to, že je príliš vyberavý alebo príliš zameraný na svoju kariéru. Ale keď mu pripomeniem, ako sa k Michalovi správal počas jeho dospievania, rýchlo zmení tému alebo sa začne brániť.

Je srdcervúce vidieť môjho brata takto. Viem, že chce mať vlastnú rodinu, ale bojí sa urobiť ten krok. Bojí sa zlyhania, že nebude dosť dobrý. A nemôžem si pomôcť, ale obviňujem za to nášho otca.

Prial by som si, aby veci boli iné. Prial by som si, aby náš otec bol viac podporujúci a chápajúci. Možno by potom Michal mal sebavedomie na to, aby si našiel zmysluplný vzťah. Ale teraz je už neskoro. Škoda bola napáchaná.

S Michalom stále pravidelne hovorím a snažím sa byť pre neho oporou čo najviac môžem. Ale viem, že bez ohľadu na to, koľko podpory mu ponúknem, nemôže to napraviť roky emocionálneho zanedbávania zo strany nášho otca.

Na konci dňa môžem len dúfať, že jedného dňa Michal nájde silu prekonať svoje obavy a nájsť šťastie podľa vlastných predstáv.