„Žijeme spolu, ale posiela 60% svojho platu svojej mame: Moja svokra je nemožná“
Keď som sa pred štyrmi mesiacmi vydala za Petra, myslela som si, že začíname novú kapitolu v našich životoch. Netušila som, že táto kapitola bude plná viac výziev, než som si kedy predstavovala. Petrova matka, Anna, je od prvého dňa neustálym tŕňom v našom boku.
Anna sa pred rokmi rozviedla s Petrovým otcom a žije s Petrovou staršou sestrou, Janou, jej manželom a ich dieťaťom v stiesnenom dome na predmestí Bratislavy. Keď sme sa s Petrom vzali, dočasne sme sa k nim nasťahovali, kým sme hľadali vlastné bývanie. Ten mesiac sa zdal ako večnosť.
Od chvíle, keď sme vkročili do toho domu, Anna dala jasne najavo, že je kráľovnou včelou. Mala spôsob, ako všetko otočiť na seba. Ak mi Peter kúpil darček, okamžite sa pýtala: „A čo ja?“ Nezáležalo na tom, či to bolo niečo malé ako šperk alebo niečo praktické ako nový kabát; Anna vždy cítila nárok na podiel z Petrovej štedrosti.
Peter pracuje tvrdo ako inžinier a zarába slušný plat. Avšak 60% jeho výplaty ide priamo Anne. Tvrdí, že je to na domáce výdavky a pomoc Jane s dieťaťom, ale nemôžem sa ubrániť pocitu, že je to prehnané. Sotva nám zostáva dosť na to, aby sme si šetrili na našu budúcnosť, nieto ešte užívali nejaké luxusy.
Jedného večera, po ďalšej hádke o peniazoch, som sa rozhodla konfrontovať Petra so situáciou. „Peter, nemôžeme takto ďalej žiť,“ povedala som s hlasom trasúcim sa od frustrácie. „Musíme začať myslieť na našu vlastnú budúcnosť.“
Peter si povzdychol a prešiel si prstami cez vlasy. „Viem, Zuzana. Ale moja mama potrebuje peniaze. Janin manžel nezarába veľa a majú dieťa na podporu.“
„Ale čo my?“ prosila som. „Aj my si zaslúžime mať vlastný život.“
Peter vyzeral rozpoltený. „Nemôžem ich len tak opustiť, Zuzana. Sú to moja rodina.“
Chápala som jeho lojalitu, ale trhalo nás to od seba. Neustály finančný tlak spôsoboval medzi nami napätie a Annina náročná povaha to len zhoršovala.
Jedného dňa som sa rozhodla mať s Annou úprimný rozhovor. Dúfala som, že ak pochopí našu situáciu, mohla by zmierniť svoje požiadavky. Našla som ju v kuchyni, ako si popíja rannú kávu.
„Anna, môžeme sa porozprávať?“ opýtala som sa opatrne.
Pozrela na mňa z pohára a zdvihla obočie. „Čo je?“
„Chcela som prebrať finančnú situáciu,“ začala som. „Peter a ja máme problém šetriť na našu budúcnosť, pretože toľko z jeho platu ide k vám.“
Annin výraz stvrdol. „Hovoríš, že som záťaž?“
„Nie, to nie je to, čo myslím,“ povedala som rýchlo. „Len si myslím, že musíme nájsť rovnováhu, ktorá bude fungovať pre všetkých.“
Anna odfrkla. „Nevieš si predstaviť, aké to je vychovávať dve deti sama. Obetovala som pre túto rodinu veľa.“
„To oceňujem,“ odpovedala som jemne. „Ale Peter a ja si tiež potrebujeme vybudovať vlastný život.“
Rozhovor nikam neviedol. Anna zostala pevná vo svojom presvedčení, že si zaslúži každý cent, ktorý jej Peter posiela. Opustila som kuchyňu s pocitom porážky.
Ako mesiace plynuli, napätie v našom manželstve len rástlo. S Petrom sme sa hádali čoraz častejšie a láska, ktorá nás kedysi spájala, sa zdala byť vzdialenou spomienkou.
Jednej noci po ďalšej horúcej hádke o peniazoch si Peter zbalil tašku a odišiel. Povedal, že potrebuje priestor na premýšľanie. Keď odchádzal z dverí, pocítila som bodnutie smútku a ľútosti.
Sedela som sama v našom malom byte a premýšľala, či niekedy nájdeme spôsob, ako veci napraviť. Láska, ktorú sme kedysi zdieľali, sa zdala byť vzdialenou spomienkou zatienenou neustálymi požiadavkami jeho matky.
Na konci Peter nikdy neprišiel späť. Naše manželstvo sa rozpadlo pod váhou finančného tlaku a rodinných povinností. Anna naďalej dostávala svojich 60% z Petrova platu, zatiaľ čo ja som zostala zbierať kúsky svojho zlomeného srdca.