„Vychovávala som svoje deti sama, takže nikomu nič nedlžím: Postoj matky k rodinnej podpore“

Keď som sa stala matkou, vedela som, že to bude náročné, ale nikdy som si nepredstavovala, koľko toho budem musieť zvládnuť sama. Volám sa Anna a mám tri deti: Kuba, ktorý má osem rokov, Emíliu, ktorá má päť rokov, a malého Filipa, ktorý má len dva roky. Môj manžel pracuje dlhé hodiny a väčšina rodičovských povinností leží na mojich pleciach.

Minulý týždeň dostala Emília vysokú horúčku a potrebovala urgentne navštíviť pediatra. Už som bola preťažená starostlivosťou o Filipa a pomáhaním Kubovi s domácimi úlohami. V momente zúfalstva som zavolala mojej matke s nádejou, že by mohla postrážiť Kuba na pár hodín, kým vezmem Emíliu k lekárovi.

„Mami, môžeš prosím prísť a postrážiť Kuba? Emília má naozaj vysokú horúčku a musím ju vziať k pediatrovi,“ prosila som cez telefón.

Nastala pauza, než odpovedala. „Anna, dnes mám dohodnutý termín u kaderníka. Čakala som na to celé týždne. Nemôžem to teraz zrušiť.“

Bola som ohromená. „Ale mami, je to núdzová situácia. Emília je naozaj chorá.“

„Je mi ľúto, Anna. Musíš si to vyriešiť sama,“ povedala predtým, než zložila.

Cítila som vlnu frustrácie a smútku. Moja matka bola vždy vzdialená, ale nikdy som si nemyslela, že by odmietla pomôcť v núdzi. Keď som vyrastala, často mi pripomínala, ako vychovávala mňa a mojich súrodencov bez akejkoľvek pomoci od svojej vlastnej matky. Nosila to ako odznak cti, dôkaz svojej sily a nezávislosti.

„Vychovala som vás deti úplne sama,“ hovorievala. „Nemala som sa na koho spoľahnúť a dopadla som dobre.“

Teraz sa zdalo, že očakáva odo mňa to isté. Ale časy sa zmenili. Tlak moderného rodičovstva bol obrovský a podporný systém, na ktorý sa mnohé rodiny spoliehali, pre mňa neexistoval.

Podarilo sa mi vziať Emíliu k lekárovi tým, že som vzala všetky tri deti so sebou. Bolo to chaotické, ale zvládli sme to. Emília mala vážnu infekciu ucha a potrebovala antibiotiká. Lekár ma pochválil za to, ako dobre všetko zvládam sama, ale vo vnútri som mala pocit, že sa sotva držím pohromade.

Toho večera, po tom čo som uložila deti do postele, som zavolala mojej najlepšej priateľke Zuzane. Vždy bola mojím oporným bodom, niekým, kto rozumel bojom materstva.

„Zuzana, už neviem čo robiť,“ priznala som sa. „Moja mama dnes odmietla pomôcť kvôli termínu u kaderníka. Cítim sa tak sama.“

Zuzana si povzdychla. „Anna, vieš že tvoja mama bola vždy taká. Hrdí sa tým, že je nezávislá a očakáva to isté od teba. Ale nie je to fér.“

„Viem,“ povedala som so slzami v očiach. „Ale niekedy jednoducho potrebujem trochu pomoci.“

„Premýšľala si o tom, že by si najala opatrovateľku alebo sa spýtala niektorej z mamičiek v susedstve?“ navrhla Zuzana.

„Áno, ale peniaze sú teraz napäté,“ priznala som. „A nenávidím pocit, že obťažujem ostatných.“

„Nie si záťažou, Anna. Robíš úžasnú prácu s tými deťmi. Ale musíš sa starať aj o seba,“ pripomenula mi Zuzana.

Rozhovor so Zuzanou mi trochu pomohol, ale realita zostávala taká, že som bola väčšinou sama. Odmietnutie mojej matky pomôcť bolo jasnou pripomienkou toho, že nie každý sa dá spoľahnúť, dokonca ani rodina.

Keď dni plynuli, snažila som sa nájsť malé chvíle oddychu tam kde sa dalo. Rýchly spánok keď Filip spal alebo pár minút ticha po tom čo deti išli spať. Ale váha zodpovednosti nikdy úplne nezmizla.

Jedného večera, keď som ukladala Kuba do postele, pozrel na mňa svojimi veľkými hnedými očami a povedal: „Mamička, si najlepšia mama na svete.“

Jeho slová mi vyčarili úsmev na tvári a slzu do oka. Napriek výzvam a nedostatku podpory boli moje deti mojím svetom a ich láska mi dávala silu.

Ale hlboko vo vnútri som nemohla potlačiť pocit hnevu voči mojej matke. Jej odmietnutie pomôcť v čase núdze sa cítilo ako zrada. Vždy bola tak hrdá na to, že nás vychovala sama, ale za akú cenu? Zdalo sa, že cyklus izolácie a sebestačnosti je predurčený pokračovať.

Na konci dňa som vedela, že musím nájsť spôsob ako sa oslobodiť od tohto vzoru. Kvôli mojim deťom a mojej vlastnej duševnej pohode potrebujem vybudovať podpornú sieť aj keď to znamená vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a požiadať o pomoc ostatných.

Ale zatiaľ čo ležím v posteli vyčerpaná po ďalšom dlhom dni sólo rodičovstva, nemôžem si pomôcť ale cítim hlboký pocit osamelosti a frustrácie. Cesta pred nami sa zdá byť dlhá a neistá ale jedna vec je jasná: nemôžem to všetko zvládnuť sama navždy.