„Mala by si prenechať svoj dom deťom a presťahovať sa do karavanu, navrhla moja nevesta“
Keď môj syn, Janek, oznámil, že sa žení s Annou, bola som nadšená. Vždy som chcela, aby našiel niekoho, kto ho urobí šťastným. Ale ako sa blížil deň svadby, začala som vidieť inú stránku Anny. Zdalo sa, že je úzkostlivá a zúfalá, stále hovorila o ich finančných problémoch a o tom, ako ledva vychádzajú s peniazmi.
Týždeň pred svadbou prišla Anna ku mne domov s hromadou papierov. Vyzerala nervózne, ale odhodlane. „Dobrý deň, pani Kowalska,“ pozdravila ma s núteným úsmevom. „Potrebujem s vami hovoriť o niečom dôležitom.“
„Samozrejme, Anna. O čo ide?“ spýtala som sa, snažiac sa znieť čo najprívetivejšie.
Nadýchla sa a podala mi papiere. „Janek a ja máme finančné problémy a dúfali sme, že by ste nám mohli pomôcť.“
Pozrela som na papiere a videla som, že sú to dokumenty týkajúce sa môjho domu. „Čo presne odo mňa žiadate?“ opýtala som sa, cítiac, ako sa mi v žalúdku tvorí uzol.
Anna váhala predtým, než prehovorila. „Dúfali sme, že by ste nám mohli prenechať svoj dom. Mohli by ste sa presťahovať do karavanu alebo menšieho miesta. Veľmi by nám to pomohlo postaviť sa na nohy.“
Bola som jej žiadosťou zaskočená. „Anna, toto je môj domov. Žijem tu už viac ako tridsať rokov. Nemôžem sa ho len tak vzdať.“
„Ale máte dobrú prácu a úspory,“ argumentovala. „Janek a ja len začíname. Potrebujeme miesto na bývanie.“
Pokývala som hlavou, snažiac sa zostať pokojná. „Chápem, že máte problémy, ale toto nie je riešenie. Vy a Janek si musíte nájsť spôsob, ako to zvládnuť sami.“
Annine oči sa naplnili slzami. „Prosím, pani Kowalska. Sme zúfalí.“
Cítila som k nej súcit, ale vedela som, že nemôžem ustúpiť jej žiadosti. „Je mi to ľúto, Anna, ale nemôžem to urobiť.“
Odišla z môjho domu v slzách a ja som cítila zmes viny a frustrácie. Chcela som pomôcť svojmu synovi a jeho snúbenici, ale vzdať sa svojho domova nebolo možné.
Prišiel deň svadby a hoci to bol krásny obrad, medzi mnou a Annou bolo cítiť napätie. Janek si toho všetkého nevšímal, pohltený vzrušením z toho, že si berie ženu, ktorú miluje.
V priebehu mesiacov Janek a Annine finančné problémy pokračovali. Presťahovali sa do malého bytu a prijali viacero prác, aby vyšli s peniazmi. Annina nevraživosť voči mne rástla a náš vzťah sa stal napätým.
Jedného večera mi Janek zavolal v tiesni. „Mami, Anna odišla,“ povedal so zlomeným hlasom. „Povedala, že už nezvládne ten stres.“
Cítila som vlnu smútku. „Je mi to veľmi ľúto, Janek. Môžem niečo urobiť?“
„Nie,“ odpovedal porazený. „Len som potreboval niekoho na rozhovor.“
Keď som zložila telefón, nemohla som si pomôcť a cítila som pocit ľútosti. Možno keby som našla iný spôsob, ako im pomôcť, veci by dopadli inak. Ale hlboko vo vnútri som vedela, že vzdať sa svojho domova by ich problémy nevyriešilo.
Na konci Janek a Annino manželstvo neprežilo finančný tlak. Rozviedli sa o rok neskôr, obaja cítiac horkosť a sklamanie. Pokračovala som v živote vo svojom dome, ale už to nebol ten teplý a prívetivý domov ako kedysi.