„Odvtedy mi deti volajú každý deň, aby sa opýtali na moje zdravie“: Ale necítim to ako úprimné. Mám podozrenie, že ide o dedičstvo

Pani Mária sedela vo svojom obľúbenom kresle, tom pri okne, ktoré malo výhľad na tichú ulicu v Bratislave. Bola na dôchodku už takmer desať rokov a jej dni boli naplnené zmesou nostalgie a samoty. Jej tri deti, teraz už dospelí s vlastnými rodinami, ju navštevovali len zriedka. Často premýšľala, čo robia a či na ňu myslia tak často, ako ona na nich.

Blížili sa jej narodeniny a nemohla si pomôcť, ale dúfala, že tento rok to bude iné. Možno ju prekvapia návštevou alebo aspoň telefonátom. Ale hlboko vnútri vedela svoje. Telefonáty, ktoré od nich v poslednej dobe dostávala, pôsobili viac ako povinnosť než úprimný prejav lásky.

„Pamätám si, keď ma manžel opustil s tromi deťmi,“ pomyslela si, jej myseľ sa vrátila k tým ťažkým rokom. „Nechcel niesť zodpovednosť a ja som ich musela vychovať sama.“

Mária pracovala neúnavne, aby zabezpečila svoje deti, obetovala svoje vlastné sny a túžby, aby mali všetko, čo potrebovali. Dúfala, že keď vyrastú, ocenia jej úsilie a odplatia jej to láskou a starostlivosťou. Ale ako roky plynuli, ich návštevy sa stávali menej častými a ich telefonáty viac povrchnými.

Bolo to asi pred šiestimi mesiacmi, keď telefonáty začali prichádzať denne. Spočiatku bola Mária nadšená. Myslela si, že jej deti konečne pochopili, aká je pre nich dôležitá. Ale netrvalo dlho a začala cítiť, že niečo nie je v poriadku. Rozhovory boli krátke a často sa sústredili na jej zdravie a pohodu.

„Ako sa dnes cítiš, mami?“ pýtali sa s hlasom zafarbeným starostlivosťou, ktorá pôsobila nacvičene.

„Som v poriadku,“ odpovedala, snažiac sa zakryť svoje sklamanie. „Len obvyklé bolesti a trápenia.“

Vzorec pokračoval a Mária nemohla potlačiť pocit, že ich náhly záujem o jej zdravie má viac spoločného s jej testamentom než s úprimnou starostlivosťou. Nikdy nebola tá, ktorá by sa zaoberala materiálnymi vecami, ale vedela, že jej skromné úspory a dom, v ktorom žila, by boli pre jej deti významným dedičstvom.

Jedného večera, keď sedela sama vo svojej slabo osvetlenej obývačke, rozhodla sa čeliť svojim obavám priamo. Zdvihla telefón a zavolala svojej najstaršej dcére Zuzane.

„Zuzana, potrebujem s tebou hovoriť o niečom dôležitom,“ začala s mierne trasúcim sa hlasom.

„Iste, mami. O čo ide?“ odpovedala Zuzana roztržito.

„Všimla som si, že ty a tvoji súrodenci mi v poslednej dobe voláte každý deň,“ povedala Mária opatrne vyberajúc slová. „A hoci si to vážim, nemôžem sa zbaviť pocitu, že to nie je úplne úprimné.“

Na druhej strane linky nastala dlhá pauza predtým, než Zuzana konečne prehovorila.

„Mami, len chceme mať istotu, že si v poriadku,“ povedala obranným tónom.

„Chápem to,“ odpovedala Mária jemne. „Ale potrebujem vedieť, či je to naozaj o mojom zdraví alebo o niečom inom.“

Zuzana si ťažko povzdychla. „Mami, máme ťa radi. Ale áno, tiež nás zaujíma tvoj testament. Len chceme mať istotu, že je všetko v poriadku.“

Máriu zaplavila vlna smútku. Dúfala v inú odpoveď, ale hlboko vnútri poznala pravdu už dávno.

„Chápem,“ povedala ticho. „Ďakujem ti za úprimnosť.“

Po zložení telefónu sedela Mária dlho v tichu. Vedela, že ju jej deti milujú svojím spôsobom, ale bolelo ju uvedomiť si, že ich starostlivosť bola viac motivovaná finančnými záujmami než úprimnou náklonnosťou.

Keď jej narodeniny prišli a odišli bez návštevy od ktoréhokoľvek z jej detí, Mária sa zmierila s realitou svojej situácie. Pokračovala v cenení spomienok na ich detstvo a držala sa nádeje, že jedného dňa skutočne pochopia obete, ktoré pre nich urobila.

Ale zatiaľ našla útechu v malých radostiach svojho každodenného života – teple slnka na tvári pri sedení pri okne, speve vtákov v stromoch a jednoduchom potešení z dobrej knihy.