„Ak to prinesieš znova, donútim ťa to zjesť aj s obalom“: Už som to nemohla zniesť

Od chvíle, keď som stretla svoju švagrinú, Katarínu, som vedela, že si nikdy nebudeme rozumieť. Mala v sebe tú aroganciu, ktorá mi liezla na nervy. Všetci v rodine sa okolo nej krútili a plnili jej každé želanie. Dokonca aj jej rodičia, ktorí by mali vedieť lepšie, ju považovali za akúsi kráľovnú. Ale ja som nebola ochotná hrať túto hru.

Všetko sa začalo, keď sme sa s manželom, Petrom, presťahovali späť do jeho rodného mesta. Žili sme roky v Bratislave, ale keď Peter dostal pracovnú ponuku, ktorú nemohol odmietnuť, rozhodli sme sa presťahovať. Malo to byť nové začiatok, príležitosť byť bližšie k rodine. Netušila som, že to bude začiatok nočnej mory.

Katarína bola prvá, ktorá nás „privítala“ – alebo skôr sa nám vnucovala. Prišla k nám domov bez ohlásenia s krabicou svojich obľúbených čokolád. „Myslela som si, že by vám mohli chutiť,“ povedala s úsmevom, ktorý nedosiahol jej oči. Zdvorilo som jej poďakovala, ale už som cítila napätie.

V nasledujúcich týždňoch si Katarína zvykla chodiť k nám nepozvaná. Prinášala ďalšie čokolády, koláče a iné sladkosti, vždy s tým istým neúprimným úsmevom. Bolo to, akoby sa snažila uplatniť svoju dominanciu v mojom vlastnom dome. Peter si to nevšimol; bol len rád, že je opäť blízko svojej rodiny.

Jedného večera, po obzvlášť dlhom dni v práci, som prišla domov a našla Katarínu sedieť v našej obývačke. Dovnútra sa dostala s náhradným kľúčom, ktorý sme dali Petrovi rodičom pre prípad núdze. „Priniesla som vám ďalšie čokolády,“ povedala a podala mi ďalšiu krabicu.

Praskla som. „Ak to prinesieš znova, donútim ťa to zjesť aj s obalom,“ povedala som so zlosťou v hlase. Katarína na chvíľu vyzerala zaskočená, ale potom jej výraz stvrdol.

„Si len žiarlivá, pretože ma majú všetci radšej,“ odsekla.

To bola posledná kvapka. Vybehla som z domu potrebujúc si vyčistiť hlavu. Keď som sa vrátila, Peter na mňa čakal. „Čo sa stalo?“ spýtal sa so starosťou v očiach.

Povedala som mu všetko – ako ma Katarínina neustála prítomnosť privádzala do šialenstva, ako som sa cítila ako cudzinec vo vlastnom dome. Peter ticho počúval, ale keď som skončila, povzdychol si. „Je to moja sestra,“ povedal. „Musíš sa snažiť viac s ňou vychádzať.“

Nemohla som uveriť tomu, čo počujem. „Takže stojíš na jej strane?“ spýtala som sa neveriacky.

„Nejde o strany,“ odpovedal. „Ide o rodinu.“

Od tej chvíle sa veci len zhoršovali. Katarína pokračovala vo svojich návštevách a Petrovi rodičia začali naznačovať, že by som mala byť viac ústretová. Cítila som sa ako obkľúčená zo všetkých strán.

Jednej noci, po ďalšej hádke s Petrom o Kataríne, som si zbalila veci a odišla. Nemohla som zostať na mieste, kde som sa cítila tak nevítaná a nepodporovaná. Presťahovala som sa do malého bytu v centre mesta a o pár týždňov neskôr podala žiadosť o rozvod.

Peter sa snažil nadviazať kontakt, ale bolo už neskoro. Škoda bola napáchaná. Katarína vyhrala a ja som zostala zbierať kúsky svojho rozbitého života.