„Suseda, ktorá vždy klopala pre maškrty“
Jana sa práve presťahovala do svojho nového bytu v tichej štvrti v Bratislave. Čerstvá absolventka vysokej školy a začínajúca svoju prvú prácu ako zdravotná sestra v miestnej nemocnici, bola nadšená z tejto novej kapitoly svojho života. Byt bol malý, ale útulný, a to bolo všetko, čo si mohla dovoliť zo svojho skromného platu. Rodičia jej pomohli s depozitom a bola odhodlaná zvládnuť to sama odtiaľ.
Jedného slnečného popoludnia, keď Jana vybaľovala posledné krabice, ozvalo sa klopanie na dvere. Otvorila ich a našla staršiu ženu s teplým úsmevom.
„Dobrý deň, miláčik! Som pani Nováková, vaša suseda z oproti,“ povedala žena veselo. „Chcela som vás len privítať v budove.“
Jana sa usmiala späť, vďačná za priateľské gesto. „Ďakujem, pani Nováková. Rada vás spoznávam.“
Pani Nováková sa rozhliadla po Janinom byte s iskrou v očiach. „Vidím, že sa ešte usadzujete. Ak budete niečo potrebovať, neváhajte sa ozvať.“
V nasledujúcich týždňoch pani Nováková občas prišla na návštevu alebo priniesla domáce koláčiky. Jana si spoločnosť vážila a užívala si ich rozhovory. Avšak netrvalo dlho a návštevy pani Novákovej nadobudli iný tón.
Jedného večera, keď Jana pripravovala večeru po dlhom dni v nemocnici, ozvalo sa známe klopanie na dvere. Otvorila ich a našla pani Novákovú s očakávajúcim výrazom.
„Ahoj, Jana! Zaujímalo by ma, či máš nejaké občerstvenie? Cítim sa trochu hladná,“ povedala pani Nováková.
Jana bola zaskočená, ale potom prikývla. „Samozrejme, mám nejaké čipsy a koláčiky. Nech sa páči.“
Pani Nováková sa rozžiarila, keď jej Jana podala balík čipsov a pár koláčikov. „Ďakujem ti, miláčik! Si taká zlatá.“
Toto sa stalo pravidelným javom. Každých pár dní pani Nováková zaklopala na Janine dvere a žiadala občerstvenie alebo maškrty. Spočiatku Jana nemala problém sa podeliť, ale časom to začalo byť bremenom. Jej rozpočet na potraviny bol napätý a nemohla si dovoliť stále rozdávať jedlo.
Jedného večera, po obzvlášť vyčerpávajúcom dni v práci, počula známe klopanie. Vzdychla si a otvorila dvere, kde opäť stála pani Nováková.
„Ahoj, Jana! Máš ešte tie chutné koláčiky?“ spýtala sa pani Nováková s nádejným úsmevom.
Jana sa zhlboka nadýchla a snažila sa vysvetliť jemne. „Pani Nováková, veľmi ma to mrzí, ale nemôžem vám stále dávať občerstvenie. Môj rozpočet je dosť napätý.“
Úsmev pani Novákovej zmizol a nahradil ho výraz sklamania a bolesti. „Ach, chápem. Nevedela som, že je to taký problém.“
Cítiac vinu ale aj frustráciu, Jana prikývla. „Je mi to ľúto, ale musím byť opatrná so svojimi výdavkami.“
Pani Nováková odišla bez ďalšieho slova a Jana pocítila bodnutie ľútosti. Niekoľko dní potom pani Novákovú nevidela a keď sa stretli na chodbe, staršia žena ju sotva uznala.
Keď týždne prešli do mesiacov, Jana si všimla, že návštevy pani Novákovej úplne prestali. Cítila zmes úľavy a smútku. Chýbali jej ich rozhovory, ale vedela, že nemôže podporovať niekoho iného, keď sama zápasila.
Jedného dňa, keď Jana odchádzala do práce, videla sanitku zaparkovanú pred budovou. Srdce jej kleslo, keď si uvedomila, že je to pre pani Novákovú. Neskôr sa dozvedela od iného suseda, že pani Nováková bola prevezená do nemocnice kvôli podvýžive a zanedbaniu.
Jana pocítila hlboký pocit viny a smútku. Snažila sa nastaviť hranice, ale neuvedomila si, ako veľmi pani Nováková na nej závisela nielen kvôli občerstveniu.
Na konci Jana získala tvrdú lekciu o zložitosti láskavosti a zodpovednosti. Pokračovala v živote vo svojom byte, ale niesla so sebou váhu tejto skúsenosti a vždy premýšľala, či mohla urobiť viac.