Pani Mária je už roky na dôchodku. Pozerá sa z okna a premýšľa, čo teraz robia jej dospelé dcéry a syn. Prídu jej zablahoželať k narodeninám? Možno aspoň zavolajú? Zdá sa, že nechcú tráviť svoj voľný čas so svojou starou matkou. „Pamätám si, keď ma manžel opustil s tromi deťmi. Nechcel…“
V mnohých slovenských rodinách s viacerými deťmi sa často odohráva podobný scenár: jedno dieťa sa stane obľúbencom jedného alebo oboch rodičov, zatiaľ čo druhé sa cíti zanedbávané a nepodporované. Tak to bolo aj v našej rodine. Všetci zbožňovali Petra a ja som bola outsider. Moja mama raz povedala
Napriek jasným preferenciám mojej dcérky, jej babičky trvajú na tom, aby jej dávali tradičné hračky. Je skľučujúce vidieť, ako dospelí ignorujú jednoduchú žiadosť dieťaťa.
Píšem toto v stave úplnej frustrácie po ďalšej hádke s mojou dcérou. Už to nemôžem zniesť a potrebujem sa podeliť o svoj príbeh. Môj manžel rozumie, ale mnohí naši priatelia hovoria: čo si čakala, tvoja dcéra je teraz vydatá, má svoju vlastnú rodinu. Je to jej manžel, kto diktuje jej činy – náš nenávidený zať! Akoby ju vymyl mozog! Naša dcéra
Môj syn sa oženil s prefíkanou ženou, ktorá ho má úplne pod palcom. Teraz ho obracia proti mne, tvrdiac, že nechcem jeho šťastie a myslím len na seba. Problém je, že odmietam vymeniť domy s nimi. Mám len jedno dieťa a môj manžel zomrel pred niekoľkými rokmi. Vychovali sme ho v láskyplnom domove a poskytli mu všetko, čo potreboval.
Je o tri roky mladší ako ja, takže naši rodičia ho vždy uprednostňovali. Najmä otec. V škole to bolo o niečo ľahšie: aspoň tam som sa mohla vyhnúť neustálemu porovnávaniu.
Jana urobila všetko pre to, aby rozbila ich manželstvo. Hneď ako moja nevesta porodila, presťahovala sa k svojej mame, tvrdila, že potrebuje pomoc. Môj syn zostal s ničím.
Existuje príslovie: „Z očí, z mysle.“ Často si to pripomínam po rozhovoroch s mojou mamou. Zdá sa, akoby zabudla, že má dcéru, nielen syna. Aspoň tak sa správa. Po maturite som sa odsťahovala z nášho malého mesta. Nevidela som tam pre seba budúcnosť, tak som si zbalila veci a odišla.
Pani Kowalska mala už vyše sedemdesiat rokov. Jej dcéra a syn diskutovali o predaji domu, v ktorom žila. Rozhodli sa priviesť svoju mamu do mesta. Ale pani Kowalska z toho nebola nadšená. Napokon, jej rodičia tam žili celý život. Nechcela opustiť svoje rodné mesto. Ale jej deti to nechceli nechať tak a neustále túto tému otvárali. Pani Kowalska sa cítila zahnaná do kúta a bezmocná.
Myslela som si, že mám šťastie, že mám manžela, ktorý nezapadá do stereotypu. Aj keď je chorý, nevyhýba sa svojim povinnostiam. Ale keď tentoraz ochorel, všetko sa zmenilo.
Moje dcéry žijú v rovnakom meste ako ja, ale môj syn sa presťahoval do Varšavy kvôli práci a rozhodol sa tam zostať. Všetky svoje deti milujem, ale táto situácia s mojou nevestou ma zmiatla.
Živo si pamätám deň, keď sa moja teta, sestra môjho otca, rozhodla vziať si môjho chorého otca k sebe domov. Veci, ktoré nám povedala, boli tvrdé a nezabudnuteľné. Predniesla veľké prejavy, ktoré by mohli byť zaznamenané v knihe pamätných citátov. Moja teta nebola obzvlášť milá. Urážala nás rôznymi spôsobmi, obviňovala nás z toho, že chceme opustiť nášho chudobného, krehkého otca.
